Foto: z otvorených zdrojov
Rodičovstvo nie je o tom, aby dieťa žilo bez bolesti, ale aby bolo dostatočne silné na to, aby sa s bolesťou vyrovnalo
Fráza „nekladieme očakávania“ často znie ako starostlivosť, ale čo ak sa práve ona stane príčinou neistoty dieťaťa. Nový pohľad na výchovu naznačuje, že nie je dôležité chrániť deti pred sklamaním, ale naučiť ich, ako ho správne prežiť.
Rodičovstvo je neustálym balansovaním medzi túžbou chrániť a potrebou nechať ísť. Najmä keď ide o detské emócie: prvé odmietnutia, zlomené srdcia, neúspešné pokusy a nesplnené sny.
Človek chce inštinktívne zmierniť úder, nejako varovať, pripraviť a „uzemniť“ očakávania. Hovoriť: „Nebuď príliš nadšený, lebo to nevyjde.“ Ale či to naozaj funguje. Denník Washingtom Post uviedol, že je zásadný rozdiel medzi tým, keď dieťa učíme vyrovnať sa so sklamaním, a tým, keď sa mu snažíme vyhnúť.
Myšlienka znižovania očakávaní sa zdá byť logická, pretože ak menej dúfame, menej to neskôr bolí, ale v skutočnom živote to nie je pravda. Sklamanie stále prichádza, a to často, bez ohľadu na to, či ste pred ním boli varovaní alebo nie.
Navyše, keď rodičia vopred „schladia“ detské nadšenie, bolesť to nezníži. Pridáva to ďalšiu ranu sebavedomiu. Dieťa počuje nielen „nemusí to vyjsť“, ale aj „ani mama (otec) neverí, že to dokážem“. A to je oveľa hlbšie ako dočasné sklamanie.
Život sa naučí sám a urobí ho lepším
Skutočnosť nepotrebuje ďalší komentár. Úlohu „reálie“ plní dokonale sama o sebe. Nedostaný darček, stratená úloha, odmietnuté rande alebo neúspešný pokus sú prirodzené lekcie, ktorými si prechádza každé dieťa.
A tieto lekcie sú dôležité; budujú emocionálnu odolnosť, schopnosť prijať neúspech a pochopenie príčiny a následku. Úlohou rodičov nie je tieto skúsenosti odkladať, ale byť pri nich, keď sa stanú.
Podpora namiesto „tlmenia radosti“
Namiesto znižovania očakávaní je vhodné zmeniť zameranie:
- Učte sa nevyhýbať, ale prežívať emócie. Slzy, frustrácia, rozhorčenie sú normálne reakcie, netreba ich „zrušiť“.
- Byť bezpečným miestom. Keď sa niečo nepodarí, je dôležité, aby dieťa vedelo, že nebude odsudzované ani mu nebude povedané „ja som ti to hovoril“. Podpora znie rôzne, napríklad: „Je mi ľúto, že sa to stalo“, „Som tu pre teba“, „Veľmi si sa snažil – je to dôležité“.
- Zamerajte sa na snahu, nielen na výsledok. Namiesto predpovedania neúspechu zdôrazňujte činnosť, napr. cvičte, skúšajte, učte sa a buďte vytrvalí. Práve to buduje zdravý postoj k riziku.
Rôzne typy frustrácie – rôzne prístupy
Nie všetky situácie sú rovnaké.
- „Materiálne“ odmietnutia, napr. „šteniatko si nekúpime“. Tu je dôležitá jasnosť, dôslednosť a úprimnosť Ak „nie“, tak bez skrytých motívov alebo manipulácie;
- Osobné zlyhania, napr. odmietnutia, súťaže a sny. Ide o ťažšie situácie. Tu je dôležité nepredpokladať porážku, ale naučiť, ako vynaložiť úsilie, prijať výsledok a nestotožňovať neúspech s vlastnou hodnotou.
Nechcete „potláčať sny“ detí
Keď sa dospelí snažia vopred obmedziť ambície dieťaťa, narúšajú prirodzený proces, ktorý pozostáva z úsilia, výsledku, záverov a nových očakávaní.
Namiesto toho sa formujú iné veci, a to pochybnosti, strach a vyhýbanie sa. Najdôležitejšie je, že dieťa si interiorizuje nebezpečný postoj „asi to nedokážem“.
Rodičovstvo nie je o tom, aby dieťa žilo bez bolesti, ale aby bolo dostatočne silné na to, aby sa s bolesťou vyrovnalo. Očakávania sa nemusia naplniť a sny sa nemusia splniť, ale tak sa formuje zrelosť.
A to najcennejšie, čo môžu rodičia urobiť, je nezmenšovať radosť vopred, ale byť tu pre ňu potom, pretože dieťa nepotrebuje „realistu“, ktorý by ho varoval pred pádom, ale niekoho, kto mu pomôže vstať.
